Organizovanie pasenia rožného statku v Liptovských Alpách

 

Liptov je dodnes jedným z najrázovitejších slovenských regiónov. Veniec hôr, hôľ a vrchov lemuje širokú kotlinu, ktorú rozdeľuje Váh. Vysoko na holiach boli kedysi v Liptovských Alpách /Nízkych Tatrách/ roztrúsené salaše s ovcami a voliarske koliby so stádom volov a jalovíc. Naši predkovia rešpektovali ustálené pravidlá spôsobu života a hospodárenia. Tiež nepísané normy a správanie sa kontrolovalo celé urbárske spoločenstvo Likavka.

 

Do Nízkych Tatier, v ktorých si urbárnici z Likavky koncom 19. storočia zakúpili pozemky, privandrovali valasi z Rumunska už v 15. storočí v roku 1474. Valasi sa tak stali prvými obyvateľmi nízkotatranských holí. Celé stáročia nazývali liptáci Nízke Tatry alpami alebo hoľami. Neskôr sa hovorilo o severných Liptovských Alpách a o južných Zvolenských Alpách.

Nízke Tatry boli akoby stvorené na pasenie čried oviec a stád rožného statku. V Likavke sa choval rožný statok v prvej polovici 20. storočia s rôznym zámerom. Najväčší význam mali ťažné zvieratá – voly a kone. Ďalej to boli kravy s mliečnou produkciou. Významný úžitok prinášal chov oviec. Humná a maštale v dedine Likavka boli 3x väčšie ako drevené a múrané domy. V jednotlivých maštaliach sa ustajňovali zvyčajne 2 voly, 2 býky, 1 krava a 1 teliatko. Pri jarných prácach sa prisádzal ku staršiemu volovi mladší vôl, aby si zvykol na prácu vo dvojici zapriahnutý do jarma. Počet kusov rožného statku bol v Likavke až 600 ks. V okolí dediny sa pásli dve stáda rožného statku po 150 ks. Výmera pasienkov bola však v okolí obce nedostačujúca. Preto urbárnikom z obce prišlo vhod zakúpiť v roku 1895 od Attilu Detricha pozemky v Liptovských Alpách.

V dedine sa ustanovil taký zvyk, že na pasenie sa zjednávali pastieri za naturálnu ale aj peňažnú odmenu. Na jar si vyberali od gazdov zôsyp – časť mzdy v naturálnej podobe. Bolo to údené mäso, slanina, švábka, múka a masť.

Voliari cez leto pásli na holi voly a junce, kravy pásli kraviari. A nad všetkými pastiermi vynikala pastierska elita: bača s valachmi a honelníkom. Pásť väčšie stáda však bolo treba vedieť. Na voly po holiach a ovečky na poľanách bolo treba ustavične dozerať a viesť ich za potravou. Veď taký tvrdohlavý vôl každého pastiera neposlúchol. Ani vtedy, keď si pred neposlušným volom kľakol pastier na kolená a prosil ho, aby vstal.

No súci pastier len dobrú pašu vyberal, svoje stádo chránil pred nešťastím, vyhýbal sa úšustom, úplazom a jamám, kde by vôl mohol zapadnúť a kde by si mohol dolámať údy.

Do Kľačian sa šikovali voly v máji po skončení jarných prác. Obyčajne v sobotu poobede otec so synom išli s dvoma volmi z Likavky do Martinčeka, ďalej pokračovali cez pole do Liskovej. Prešli na druhú stranu Váhu do obce Štiavnica, odtiaľ cez kopec Bežan do Sliačov a do Lupče. Z Lupče popod lúky Blatníky do dediny Kľačany. Na začiatku Kľačianskej doliny stála horáreň a vedľa nej veľká lúka. Na nej sa sústredili všetky voly. Gazdovia si nakládli oheň a s volmi prečkali do rána.

Ráno už prišiel pre stádo hlavný pastier – voliar aj s pomocníkom. Zvyčajne bol domáci a pochádzal z Kľačian alebo z Ľubele. Voliar išiel na koni a viezol si aj poživeň. Všetci gazdovia išli s volmi za voliarom hore celou Kľačianskou dolinou až na Likavskú lúku. Na Likavskej lúke v jej spodnej časti stála voliarska koliba, v ktorej pastieri prespávali a stravovali sa tam. Pastieri si ku kolibe došikovali aj kravu, aby si prilepšili mliekom a výrobou syra. Gazdovia z Likavky chodili počas leta do Kľačian pozerať si svoje volky ako sa majú a či sú zdravé. Priniesli svojim volom kamennú soľ. Pastierom priniesli slaninu a pálenku. Ak boli volky choré na slintačku a krívačku, tak ich ošetrovali. Obyčajne sa na holiach páslo 120 až 150 kusov volov z Likavky. Likavská lúka mala pomerne veľké rozmery a siahala od severného Močidlového potoka až po východný okraj likavského urbáru, ležiaceho pod Chabencom. Na samotnej lúke nebol žiadny košiar a voly spávali na lúke pod solitérmi smreka – osamotenými stromami. Pod voliarskou kolibou bol vyhĺbený jarok, aby bol dostatok vody pre napájanie stáda. Dobrý pastier zvieratá opatroval, vychovával ich, liečil a vyzvedal sa, čo im chýba. Chránil stádo pred dažďami, búrkami a víchricou. Voly počas búrky zahnal z pasienku do hory a v nej si už zviera našlo úkryt. Voliar do jesene voly tak vypásol a nafutroval, že ich gazda v zime ešte dokŕmil a mohol ich hnať mäsiarovi na predaj. Mäso sa na voloch len tak vozilo a srsť sa im leskla na chrbtoch. Zvonce rozpaseného stáda na holiach pripomínali hudbu. Zvonce a zelené pasienky tvorili spolu s belasou oblohou takú súhru, že pastier si v danej chvíli povedal, že krajšie už vari môže byť len na nebesiach.

No boli aj krušné chvíle, keď si pastieri nevedeli dať rady bez zvoncov. Koľko ráz by pastieri márne hľadali zablúdený dobytok, keby nemal zvonce. Vo vrchoch boli zvonce prepotrebné. Vôl mal na širokom remeni zavesený bruchatý dudlák. Ale aj mohutný bubnár či dvojlitrový polbubon na volskej šiji. Taký bubnár na volovi plašil medvede a vlky, keď sa prikrádali ku stádu. Niekedy voly zaujali v polkruhu obranné postavenie a rozbehli sa proti útočiacemu medveďovi. Dudláky a bubnáre boli pre pastierov podobne ako psy ich cennými pomocníkmi. Lebo zvonec je ako človek. Má väčšie či menšie brucho a veľmi citlivé srdce.

Keď voly dostali slintavku, tak ich voliar liečil harmančekom. Ak niekedy dostali krívačku, tak im umýval paprče a naviazal im surovú kapustu rovno zo suda. Ak si vôl vyvalil roh, nikdy viac mu nedorástol, iba sa mohol zaceliť. Likavskí gazdovia, ktorí chovali voly sa na dedine zaraďovali medzi akýsi stred. Majitelia koní patrili medzi elitu a s koňom aj viac zarobili. Ale tí najchudobnejší ľudia nechovali ani voly, ani kone a nemali žiaden záprah. Voly počas leta, ak bolo treba sa na niekoľko dní odšikovali do dediny na poľné práce. Po žatve sa znovu vrátili na hole v Nízkych Tatrách.

 

 

 

Fain Pavel