Od stredoveku boli oblasti Kľačian, Dúbravy a Ľubele predmetom záujmu bohatých ťažiarov, najmä z okolia Banskej Bystrice a Banskej Štiavnice. V tomto období sa v údolí Kľačianky ťažilo najmä zlato. Podnikali tu aj bohatí zemania Kubíniovci, Meškovci, Detrichovci a Okoličániovci. V 16. a 17. storočí tunajšie bane v ničom nezaostávali za dôležitosťou baní v okolí Ľupče. Svedčí o tom aj fakt, že na území Ľubele si mnohí z nich postavili v tomto období aj svoje kúrie. Boli medzi nimi najmä Kubíniovci, Revickovci a Detrichovci.

 

 

Rod zemanov Detrichovcov pochádza z Detrichovej Vsi, ktorá sa stala súčasťou Beňadikovej. Členovia rodu boli pôvodne v prevažnej miere statkári. Neskôr sa stávajú stoličnými funkcionármi. Od 18. storočia sú niekoľkí Detrichovci aj vojenskými hodnostármi, sudcami a advokátmi.

 

Zemiansky rod Detrichovcov už na začiatku 18. stor. získal majetkové podiely v Zemianskej Ľubeli, kde v tomto období postavili mlyn. Pri mlyne pracovala ešte v 19. stor. valcha na úpravu súkna. Zakladateľom ľubelskej vetvy rodu bol Michal Detrich (*1723+1799) úradník likavského hradného panstva, ktorý sa oženil v kostole Svätej Alžbety v Liptovských Kľačanoch s Máriou Revickou z Revišného. V kúrii v Zemianskej Ľubeli sa im narodilo 13 detí. Posledný dedič rodu Detrichovcov z Ľubele bol Attila Detrich (*1843+1909).

Celý majetok Attilu Detricha sa rozprestieral v katastrálnych územiach Zemianska Ľubela, Kráľovská Ľubela a Liptovské Kľačany. Získal ho v r. 1868 zmluvou od svojich rodičov Ignáca a Jozefíny Detrichovcov. Na sklonku svojho života sa rozhodol časť majetku v Liptovských Kľačanoch (pk.vložka č. 83, celková výmera 265 katastrálnych jutier a 320 štvorcových siah) predať.

 

Záujem o kúpu pozemkov od Attilu Detricha prejavili obyvatelia Likavky. Právne záležitosti celej transakcie zabezpečoval kráľovský notár Eduard Lehotský. Kúpnopredajnou zmluvou z 28.decembra 1895 predal Attila Detrich za 10.400 forintov 299 obyvateľom Likavky (podielovo – stali sa účastinármi). Celok sa podielovo rozdelil na 3264 častí. Z toho na 118 pripadlo 12 účastín a jeden dvor na 96 účastín. Na každú účastinu sa malo splácať 10 rokov po 8, alebo 9 forintov.

 

 

Výpis z pozemkovej knihy: A. Majetková podstata

 

pk.vložka č. 83, parcelné číslo 1652: hora Salašová, alpina Močidlá, hora Hore Závozom, hora Nad kotliskom, pasienok Kotlisko, hora Kotlisko, pasienok Stupy, hora Solisko, alpina Nad Kotliskom, alpina Oprchlia, alpina Veľké Koniarky.

 

Majetok Urbárskeho pozemkového spoločenstva Likavka sa nachádza v Kľačianskej doline ležiacej za obcou Liptovské Kľačany v nadmorskej výške 1120 m.n.m. až 1668 m.n.m. na južnom okraji doliny. V súčastnosti ho tvoria prevažne lesné porasty s drevinami smrek a kosodrevina.

 

Likavský majetok sa nachádza v k.ú. Liptovské Kľačany a susedí na západnom okraji a na južnom okraji s k.ú. Partizánska Lupča, na východnom okraji s k.ú. Ľubela a na severnom okraji s majetkom   p. Dušana Smiteka.

 

Na západnom okraji likavského majetku, na hrebeni, ktorý oddeľuje náš majetok od Ľupčianskeho sa nachádza kóta Krámec 1522 m.n.m. Pod touto kótou sa v minulosti nachádzal banský domček s názvom kramec a slúžil na uloženie banského náradia. Pod kótou Krámec sa nachádzala banská štôlňa Kram, dnes už takmer neprístupná, v ktorej sa ťažilo striebro. Na západ od kóty Krámec leží dolina Ryšianka v chotári Ľupče. Pod banskou štôlňou Kram preteká dravý horský potok s názvom Močidlo pretekajúci Močidlovou dolinou, tečúci na sever ďalej už pod názvom potok Kľačianka.

 

 

Lokalita Močidlá súvisela s banským podnikaním a vznikom veľkého ťažiarskeho podniku Kapustisko – Močidlo v roku 1782, keď sa spojil erár s banskou spoločnosťou Jána Geramba z Banskej Štiavnice za účelom oživenia ťažby. Centrom erárnych prác bol stred Magurskej hlavnej žily. Bane prežívali svoj zlatý vek v tzv. „Paterovskom období“, počas pôsobenia hlavného komorského grófa Gábora Svaisznera v tridsiatych rokoch 19. storočia. Banský radca Rónay bol očitým svedkom že: stupová ruda bola taká bohatá na zlato, že zlomené kusy kremeňa sa neoddelili od seba, pretože ich naďalej držali zlaté vlákna.

 

 

Pavel Fain